„Boha to je zima,“ prehodil medzi rečou blonďák s frajerskou šticou cez oko, kým nastupoval do autobusu. Autobus bol vyhriaty a pripravený na cestu do miestneho barokového kaštieľa. Celá trieda si rýchlo snažila nájsť miesta. Iba parta štyroch týpkov mala čas. Za autobusom v smrade výfukových plynov dofajčievala rýchlu cigu a s prehľadom ignorovala pokyny triedneho učiteľa. Našťastie mali dofajčené, keď sa zrazu objavil pán Čaptavý ako ho prezývali. „Kde do čerta trčíte? Čaká sa iba na Vás!“ premeriaval si ich zúrivým pohľadom.
„Len kľud pán profesor, už ideme… Kľud!? Nechci ma vytočiť Stankovský! Pohnite si láskavo, mladí páni!“ Nastúpili a autobus sa hneď pohol. „ Konečne ste tu! Držím vám miesta. Aj keď som rozmýšľal, či si radšej nesadnem k tej novej prsatej… Ako sa vlastne volá? Lucia, či Lenka? Lenka Radkovská.“ vpadol mu do reči Pehavec. „Tak blonďáčikovi sa blondínečka zapáčila.“ poznamenal Jano Pehovský. Rasťo ho už nepočúval, myšlienkami bol inde, rozmýšľal nad prednosťami Lenky.
Výrastkovia hneď dali najavo, čo si o tomto nápade myslia, ale rozmysleli si to ďalej komentovať, keď videli besného psa Čaptoša.
Autobus
Cesta ubiehala. Zasnežené kopce, striedali zasnežené stromy. Jediným vytrhnutím z monotónnosti krajiny bolo malé jazierko a policajti skrývajúci sa pred snehom vo vyhriatom aute na odstavnom parkovisku. Po viac ako hodine autobus zastal a študenti museli ožiť. Začali neochotne vystupovať, pretože vedeli, že ich čaká treskúca zima na parkovisku. Keď šofér vyhodil z autobusu aj známu päticu, učiteľ im oznámil, že sa zahrejú impozantnou prechádzkou do kaštieľa, pretože autobusár nenašiel lepšie miesto. Mala trvať polhodinu.
Výrastkovia hneď dali najavo, čo si o tomto nápade myslia, ale rozmysleli si to ďalej komentovať, keď videli besného psa Čaptoša. V tom snehu sa frajerská obuv tínedžerov rozmočila a netrvalo dlho, kým mráz navštívil prsty. Vymrznutí, unavení s mokrými ponožkami dorazili na miesto. Tam ich čakala milá pani, ktorá im oznámila, že budú musieť ešte pätnásť minút počkať, kým príde na nich rad.
Rasťo zavelil ústup a už si všetci piati vypaľovali zobáky v neďalekom altánku. Ako videli, zjavne aj Čaptošovi došla trpezlivosť a povolili nervy, pretože si aj on bez ostychu zapálil jednu pred budovou. „Rasťo, čo nejdeš za Lenkou, keď máme pauzu? Ide na tebe oči nechať. Ále, nepreháňaj! Dám s ňou reč v autobuse cestou naspäť.“ usmial sa týpek. Konečne ich sprievodkyňa zavolala.
Kaštieľ
Hrnuli sa ako voda do vstupnej siene, akoby jediným zmyslom života bola pre nich túžba po vedení. Tento zápal rýchlo pominul, keď sprievodkyňa spustila “ Kaštieľ dal v roku 1773 postaviť arcibiskup, ……… Žigmund … nič na starších ………. a renesančných základoch. Ku kaštieľu patrí park, v ktorom sa nachádza ……………. z …. storočia.“ Rasťo upadol z tepla do apatie a slová bledej ženy k nemu prichádzali akoby z diaľky. Hľadal očami, kde by sa mohol zašiť. Drgol do kamarátov, keď zbadal odchýlené dvere. Začali sa pomaly vytrácať, keď videli, že ani profesor si ich nevšíma. Potichu sa zdekovali.
Počkal, kým sa situácia neupokojí a potichu sa stratil za dverami.
V miestnosti bolo úžasné teplo zo staručkého krbu. Nelenili a obkolesili ho. Ani nie za dve minúty sa prudko otvorili dvere. „To si robíte srandu? Ale tu nemôžete byť!“ obuli sa do nich zodpovední dospelí. „Do riti!“ sykol Pehavec. Nič iného im neostalo len sa pripojiť k skupine. Stúpali po schodoch lemovaného dobovými obrazmi. „ Gróf a jeho manželka, potomkovia….“ Z letargie ich vytrhla náhla zmena prostredia.
Barokový nábytok vystriedal jednoduchý nevábny oltár, z ktorého, ako sa dozvedeli, dávala kázania sestra predstavená rehole uršulíniek. Na stenách viseli obrazy niektorých sestier, ktoré sa významne zaslúžili rádu. „ Rehoľa sestier uršulínok vznikla na popud Angely Merici– ovej v talianskej Brescii ….., rád si dal za úlohu výchovu mladých žien a dievčat. V 20. storočí tento kaštieľ slúžil ako lazaret najprv pre nemeckých, neskôr pre sovietskych vojakov. Starali …..“ pokračovala sprievodkyňa.
Mníška
Chalani obzerali obrazy, bavili sa a Rasťo pri jednom obraze poznamenal „Tak o túto uršulínku by som sa postaral aj ja,“ ukazujúc na ženu na obraze. Hurónsky smiech party prerušil výklad a štipľavý prejav učiteľa ich nadobro rozdelil každého do iného rohu miestnosti. Len Rasťo mal to šťastie a ovlažoval sa prítomnosťou majstra Čaptavého. Presúvali sa ďalej, keď niekto vpredu, zjavne zavadil o vystavenú halapartňu a tá skoro neminula. Bledá žena sa našťastie v poslednej chvíli zamotala o koberec a spadla aká bola dlhá. Rasťo toho mal akurát dosť a spomenul si na vyhriatu miestnosť v prízemí. Tváriac sa, že si zaväzuje šnúrku na chvíľu zmizol z dohľadu čaptavého jastraba a ukryl sa v najbližšom výklenku. Počkal, kým sa situácia neupokojí a potichu sa stratil za dverami.
Teraz trochu zaváhal, pretože predtým si nevšimol štvorcový tvar siene a dvoje dverí zízalo naňho zo štyroch strán.
Bol naspäť v biednej miestnosti mníšok. Teraz trochu zaváhal, pretože predtým si nevšimol štvorcový pôdorys siene a dvoje dverí zízalo naňho zo štyroch strán. Vybral si tie kde visel obraz krásky a vošiel. Čakalo ho prekvapenie. S prekvapenými očami hľadel na rozkúrený krb. Naproti stál drevený stolec. Sadol si naň, bez váhania sa vyzul a dal si sušiť ponožky a tenisky. Podľa rozvrhu mala exkurzia trvať ešte aspoň polhodinu. Za tú chvíľu sa aspoň zohreje a usuší aspoň ponožky. Veď ma čaká trmácanie k autobusu. Pozeral sa do ohňa. Cítil sa príjemne. Blkotanie ohňa a tanec iskier ho hypnotizovali. Zaspal.
