Rasťo bol na pokraji síl a ledva v tej záplave vločiek niečo videl. Zrazu sa pred ním objavila tmavá silueta budovy. Silný vietor sa mu oprel do chrbta, akoby ho tlačil smerom ku vchodovým dverám. Siahol na masívnu kľučku. Ani nedúfal, že ich otvorí. Zatlačil na kľučku a dvere sa skoro bez najmenšej námahy roztvorili. Rýchlo zavrel dvere pred vetrom. Napodiv tu vládlo matné svetlo. Pretrel si oči a zbadal ,že na konci miestnosti horia dve sviečky. Bol v kaplnke.
Vločky, krútiace sa vo víroch, pomaly klesali na vyrezávané lavice. Snažil sa zrakom pretnúť tmu pri dverách.
Mámenie zmyslov
Pomaly sa presúval ku svetlu, ktoré rozjasňovalo priestor okolo oltára. S blížiacim svetlom precitol. Blonďák mal pocit, že sa prebúdza z nejakého zlého sna. Kaplnkou sa rozľahol rev mučenej dievčiny. Rasťo vyskočil na nohy a pozrel smerom k dverám. Nevidel nikoho. Obzerajúc okolo seba sa presunul k oltáru. Dvere na kaplnke sa s rachotom otvorili. Studený vietor mu ovanul tvár. Svetlo sviečok zablikotalo. Vločky, krútiace sa vo víroch, pomaly klesali na vyrezávané lavice. Snažil sa zrakom pretnúť tmu pri dverách. Vietor silnel a oheň sviečok sa zúfalo držal knôtov. Nechcel zostať v tme. Musel niečo urobiť. Opatrne sa zdvihol a rýchlym krokom prešiel k dverám a zabuchol ich.
Zistil, že výklenok je úzke schodisko do podzemia. Letel do hĺbavy tmy.
Vo výklenku, čo bol za dverami sa vynorila postava. Chlapec zaspätkoval. Už sa chcel dať na útek, ale tieň zmizol. Rýchlo pozrel k oltáru. Sviečky horeli. Obrátil zrak. V tme horeli dve zelené oči. Dvere sa so zavýjaním vetra rozleteli a vrazili do Rasťa takou silou, že odletel do výklenku. Chcel sa rýchlo zdvihnúť a nabrať rovnováhu. Vstal a šľapil do vzduchoprázdna. Zistil, že výklenok je úzke schodisko do podzemia. Letel do hĺbavy tmy.
Hĺbava
Myslel si, že mu roztrhne hlavu. Bolesť ruky mu mučila mozog ako rozžeravená ihla. Ledva popadal dych. Skúsil si pomôcť zdravou rukou a postaviť sa. Skúsil to. Vyvrtnutý kotník mu dal jasne najavo, že sa nepostaví. Zakvílil. „Ale, ale, ale, kto nám to prišiel na návštevu?“ posmešný hlas preťal kvílenie. Temný tieň sa zhmotnil nad ním. Fakle na stenách sa rozhoreli. Blonďákovi pozerala do očí Anka. „Myslela som, že mi pomôžeš?“ povedala plačlivo. „Nie! Ja som si myslela, že pomôžeš mne!“ cudzí agresívny hlas sa rozľahol podzemím.
Raz v noci sa ju pokúsil znásilniť dole v miestnosti na liečenie pacientov, medzi vaňami.
Zo steny za ním vystúpila mníška. „Čo sa mi stalo? Ničomu nerozumiem?“ rozviazal sa mu jazyk. „Vidíš to pane.“ obrátila zrak do stropu. „A vraj muži majú väčší mozog.“ zhodnotila mníška. „Nuž, ale budem to brať ako tvoje posledné prianie.“ pousmiala sa. Tínedžer zamrzol. V krku mu vyschlo. Z fakieľ sa šíril dym.
Mníška začala, „Rovnako ako ty, som mala neudržateľnú túžbu sa o niekoho postarať. Osud padol na Anku. Na ňu si robil zálusk jeden nemecký dôstojník. Raz v noci sa ju pokúsil znásilniť dole v miestnosti na liečenie pacientov, medzi vaňami. Sledovala som ich. Dôstojníka stihol trest. Ovalila som ho hadicou a vo vani sa utopil. Chytili nás. Nemeckým vojakom prišlo na um, že by nás potrestali po starom. Tak ako to robili páni so svojimi nevernými manželkami. Strčili nás do komory, kde sa skladovalo čerstvé mäso a ľad. Potom dvere zamurovali. Dnes sme ti umožnili vidieť časť z nášho života. Tvoj výzor aj arogantné správanie nám pripomenulo muža na ktorého sme chceli zabudnúť. Teraz sa postaráme mi o teba!“ vykríkla víťazoslávne mníška.
Zlostný výkrik sa rozľahol po miestnosti.
Mníškina pomsta
Zadul neprirodzený vietor. Fakle zhasli. Prach a drobné kamienky sa miesili so snehom, ktorý nemilosrdne Rasťa bodal do tváre. Pomaly, fňukajúc, sa plazil do zadnej časti miestnosti, aby našiel úkryt. Čo najďalej od pomstychtivých žien. Dostal sa dozadu a zistil, že je tam stena za ktorú by sa mohol skryť. Vietor náhle ustal. Rasťo sa vyštveral na akúsi drevenú lavicu. Sadol si. Niečo ho tlačilo v zadnom vrecku. „Požičaný zapaľovač!“ blyslo mu hlavou. Šťukol raz, nič. Šťukol druhýkrát a plameň mu skoro spálil obočie. Rozhliadol sa. Zlostný výkrik sa rozľahol po miestnosti. Buchli dvere. Plameň zhasol. Z oboch strán, do uší, mu zaznel šepot žien, „Konečne, konečne! Môžeš sa o nás postarať. “ Šialenstvo, panický strach a mrazenie sa mu rozlialo po celom tele.
Škodoradostný smiech mu bol odmenou za márny pokus.
S roztrasenými prstami šťukol zapaľovačom a plameň mu prezradil tajomstvo miestnosti. Bola to malá miestnosť s drevenými policami. Uprostred na zemi ležali kosti a dve lebky otočené k sebe. Pozostatky boli obkolesené žltou páskou, aby do nich nikto nestúpil. Asi archeologický výskum. Blonďáčik sa s vypätím síl postavil na jednu nohu a skúsil otvoriť masívne dvere. Škodoradostný smiech mu bol odmenou za márny pokus. Po chrbte sa zviezol na zem. Šťukol zapaľovačom. Vzlyk. Plameň ho hypnotizoval. Vzlyk. Vedel, čo ho čaká. Vzlyk. Smiech. Vzlyk. Mráz. Šialený rev. Tma…
