„Haló, vstávaj, čo si mŕtvy?“ vzdialený dievčenský chichot ho vracal do reality. „ A ty tu, čo robíš?“ spýtalo sa rusovlasé dievča, keď sa prebral. Dievča malo oblečené tmavozelené šaty s výstrihom, ktorý ho hneď zaujal. Tvár malo peknú, súmernú s jemnými pehami. Tmavozelené oči si ho premeriavali napoly pobavene, napoly nahnevane. „ Rozumieš mi vôbec? Čo tu robíš? “ artikulovalo dievča v snahe, aby jej porozumel. „ Jasne, že ti rozumiem! Tak čo tu robíš? nahnevane opakovala rusovláska. „ Ja…No…Sme tu s triedou na exkurzii a ja som si potreboval usušiť ponožky.“ vybľabotal Rasťo. „Na akej exkurzii? Ako sa vlastne voláš?“ povedala rýchlo. „ŔRasťo!“ odpovedal. „Tak poď rýchlo Rasťo, ja som Anna! Nemôžeš tu ostať! Tu ťa nájdu a zastrelia!“ nervózne sa obzerajúc povedala Anka. „Najprv som si myslela, že si jedným z nich, ale oni nevedia po slovensky. Musíš sa skryť. Ale predtým mi pomôžeš!“ povedala rozhodne.
Mámenie zmyslov
„ Počkaj, čo to vravíš? Kto ma zastrelí, prečo sa musím skryť? “ sypal zo seba zmätený chlapec. „ Pozri sa von a pochopíš!“ zapichla dievčina prst do vzduchu. Podišiel blonďák k oknu a neveriacky hľadel na výjav na dvore. Namiesto očakávaného zasneženého parku uvidel zelené listy stromov a zablatenú cestu. No nie to ho vystrašilo. Autá privážajúce ranených, pochodujúci vojaci, dôstojník štekajúci rozkazy v neznámom jazyku, mníšky pomáhajúce zraneným… Všetko ako z historického filmu. V odraze sa mihol tieň. Na krku ho zamrazilo. Rýchlo sa otočil a zľakol sa. Anka. Anka ho zblízka sledovala. Pretrel si rukou šiju, aby zahnal ten mrazivý pocit. „Tak už si to pochopil?“ sledovala ho s úškrnom. Stále nechápal. Pud sebazáchovy mu však napovedal, aby sa s ňou nehádal a urobil, čo mu hovorí.
Prst na ústach, jasné gesto, mu napovedalo, že má držať hubu.
„Poď so mnou a drž sa pri zemi!“ povedalo dievča a rozbehlo sa k vzdialeným dverám. Prikrčený s búchajúcim srdcom sa držal za ňou. Nestačil sledovať, kadiaľ idú, len vedel, že smerujú do suterénu. Zrazu začul tlmené výkriky. Znelo to ako by niekto zúfalo bojoval o každý nádych. Spýtavo sa pozrel do tmavozelených očí. Prst na ústach, jasné gesto, mu napovedalo, že má držať hubu. Ešte opatrnejšie sa presúvali v zle osvetlenej chodbe, až narazili na kovové dvere. Anka ich pootvorila. Naznačila mu, že nech ide za ňou. Zapochyboval. Na chodbe sa ozvali kroky a to rozhodlo. Vošiel. Dvere sa zavreli.
Obväz v ústach, ruky priviazané koženými pásmi, obmedzovali pohyb mladej žene. Bola nahá.
Nevidel absolútne nič. Pomaly si oči privykali na slabé svetlo z úzkeho okienka. Bola to neveľká miestnosť vydláždená, pôvodne bielymi kachličkami, až po strop. Niekoľko vaní bolo umiestnených v zadnej časti. Bolo to ako v kúpeľoch, len nechápal prečo je tu také úzke okno a taká tma. Rozhliadol sa lepšie a začal skúmať zadnú stenu. Dievča ho skúmavo pozorovalo, akoby čakalo na jeho reakciu. Tá na seba nedala dlho čakať, keď zistil, že zelenoočka zakrýva z časti jednu vaňu, v ktorej sa niečo hýbe. Zamrazilo ho. Husiu kožu vystriedal panický strach.
Mníška
Nebolo to niečo, ale niekto. Obväz v ústach, ruky priviazané koženými pásmi obmedzovali pohyb mladej žene. Bola nahá. Anka sa k nemu priblížila a chytila ho za ruku. Akoby si na neho siahla smrtka. Jedným rýchlym dychom mu tlmene povedala, „Postaraj sa o ňu!“ Vytreštil na ňu oči a začal cúvať. Koktavo z neho vypadlo „Aako to, to myslíš?“ „Chcem, aby si z nej urobil ženu, hlupák! Zatiaľ je to len mníška.“ povedala opovržlivo. „Veď hore si tvrdil, že by si sa o ňu postaral?! Nikdy som nič také nepovedal…. Neklam! Pred jej obrazom si sa chvastal. Prizri sa lepšie!“ Oblúkom prešiel bližšie k vani, zaostril zrak, nezmohol sa na slovo. Bola to ona. Mníška z obrazu.
Zrazu sa okno rozletelo a studený vzduch mu ovial tvár. Pozeral do divokých zelených očí a stál ako zarezaný.
Zmätok. Krútenie hlavy. Začal zvracať. Buchol si o niečo hlavu a bolesť mu pripomenula, že by mal niečo urobiť. Zdvihol zrak a Anka sa uvoľneným krokom k nemu blížila. „Prečo to robíš?“ vypadlo z neho. „Čo robím? Ešte stále si nepochopil, kde si? Hydroterapia? Psychiatria? Liečenie?“ pozrela sa na mňa ako na idiota. „Chcem ju vyliečiť z jej bludov.“ povedala pevne. „Som oddaná Kristovi,“ napodobovala posmešne. „Som jeho žena. Bláboly. Keď si jeho žena, tak sa tak správaj. A na nápravu si tu ty!“ zabodla prst do vzduchu smerom k Rasťovi s rastúcou agresivitou. „Tak pomôžeš mi, alebo nie?“ šialenstvo v jej očiach sa nedalo prehliadnuť. „Pomôžem.“ precedil Rasťo nasilu pomedzi zuby. „ Tak ti ju najprv umyjem.“ zasmiala sa Anna hrdelným smiechom. Pustila z hadice horúcu vodu a len čo sa dotkla pokožky mladej ženy, tá začala od bolesti mykať kurtami. Rev sa rozľahol po miestnosti.
Útek
Zbabelcovi nebolo viac treba. Zvyšky síl využil na zúfalý útek. Vrazil do kovových dverí. Tie sa s buchotom rozleteli. Utekal, čo mu sily stačili. V prvom okne, na ktoré narazil, zbadal krvavo zapadajúce slnko. Neváhal a snažil sa okno otvoriť. „ Mám ťa!“ zašepkal dievčenský hlas syčivo do pravého ucha. Vlasy mu stály dupkom, srdce divoko búchalo, hrča v krku ho začala dusiť.
Zrazu sa okno rozletelo a studený vzduch mu ovial tvár. Pozeral do divokých zelených očí a stál ako zarezaný. „ Rozmyslel si si to? Tak utekaj hlupáčik!“ povedala maznavým hlasom. Rasťo sa vyštveral na parapetu a spadol do snehu. Prekvapene naň pozeral. „Veď tu bolo blato!“ presviedčal sám seba. Posmešné oči ho sledovali. „ A teraz si dáme finále!“ rozhodila teatrálne rukami. Blonďák sa zdvihol zo zeme a očakával, že Anka vyskočí cez okno za ním. Nestalo sa. Elegantne prešla stenou. Zalial ho studený pot. Inštinkt úteku ho vyburcoval k akcii. Letel ako spráskaný pes smerom k stromom. Chcel sa dostať čo najďalej. Tma sa rozliezala. Beh mu sťažovalo hustnúce sneženie. Dievčenský chichot mu stále znel v ušiach a neodvratne sa približoval.
