Dobrodružstvá kapitána Báthoryho a jeho štvrté pokračovanie „Železný polmesiac“ bola pre mňa povinná jazda. Chcel som vedieť, či kapitán nájde syna. Sklamanie bolo, že ho našiel hneď na začiatku a to v druhej kapitole. Neviem, či to bolo utrpenie alebo povinnosť písať štvrtú časť, minimálne to však miestami tak vyzeralo.
Dej mi prišiel zvláštny. Všetkého bolo pre mňa veľa. Najprv bitka, potom duchársky príbeh, potom bitka, potom uväznenie, potom oslobodenie. Od každého trochu. Mal som pocit, že keď už si niečo začínam vychutnávať, tak to končí.
Kult krvi, ovládanie zvierat, neobyčajná krutosť – bolo by o čom písať.
To isté sa dialo aj s postavami. Objavili sa postavy z minulých kníh. Barónka Rónayová sa zmohla len na vypálenie dediny a zajatie Báthoryho. Čakal som, že sa dej okolo nej trochu rozvinie. Pre mňa je to veľmi zaujímavá postava. Kult krvi, ovládanie zvierat, neobyčajná krutosť – bolo by o čom písať. Sympatická postava Evlyu Čelebiho sa tam len mihla a pomohla Báthorymu, neviem do akej mieri má ovplyvňovať dej, ale tu je na vedľajšej koľaji, ak teda nepočítam intrigy okolo sultánskeho dvora a tie sa dejú aj napriek jeho existencii. Musím priznať, že najviac mi chýba zelený rytier, „Ty trkvas…,“ a s ním spojené schopnosti.
Nuž, ale aby som nebol nespravodlivý, tak sa mi páčili popisy útokov diel z pevnosti a stratégie veliteľov. Duchársky príbeh bol tiež fajn, keby bol viac rozpytvaný. Trochu ma mrzelo, že kapitán sa sotva „hýbe“, skrze zranenia z minulej časti, ale to je život.
Nepredpokladám, že by niekto neznalý minulého deja siahol po tejto knihe. Nejak sa cez to prehryziete. Som zvedavý, či v ďalšom diely Hradba západu, bude viac rozpísaná barónka – asi áno, keď zachytila Michalovu stopu. Každopádne neviem, či sa mám tešiť na ďalšiu knihu, keďže mám zmiešané pocity z tejto. Rozhodol som sa, že budem optimista a potom sa definitívne rozhodnem, či tento príbeh nemal skončiť radšej v Chorvátsku.
